Mám iba jeden život. Ale dve možnosti.
Môžem byť nespokojný, neustále sa porovnávať s druhými a závidieť im, že toho dostali viac než ja (keďže máme vo zvyku porovnávať sa s tými, čo sú na tom "lepšie"), môžem žiť v štýle "keby... - tak by...", alebo čakať na "deň D", pretože potom to už bude tak, ako si to predstavujem. Môžem sedieť a čakať (na Godota), môžem dúfať, že život rozhodne sám za mňa. Nemôžem predsa riskovať, že keď sa rozhodnem pre jednu vec, tak tú druhú stratím. Môžem plakať za "starými zlatými časmi" a takto mrhať prítomným okamžikom, ktorý sa už nikdy nevráti. Môžem sedieť doma zavretý v izbe, ľutovať sa, aký som chudák, a plakať nad tým, aký nešťastný mám "osud".
Alebo môžem vziať život do svojich rúk. Byť vďačný za každú "maličkosť", ktorú som dostal. Uvedomovať si, že život je dar a že žiadny okamih, ktorý nevyužijem, sa už nevráti. Že možno mám za sebou ťažkú minulosť, no môžem sa rozhodnúť, že už jej nedovolím, aby mi bránila žiť naplno. Možno som urobil veľa chýb, no môžem začať odznova. Možno sú predo mnou dve krásne cesty a ja sa musím rozhodnúť pre jednu z nich, nie preto, žeby som tou druhou nechcel ísť, ale preto, že mám len jeden život a nemôžem ostať stáť na križovatke. Ale mám to šťastie, že sa môžem každý deň rozhodovať o tom, aký bude môj život.
Aj tí druhí majú len jeden život. A ja mám zase dve možnosti.
Môžem tých druhých nemať rád, môžem im znepríjemňovať život, závidieť im, ohovárať ich, nepriať im dobro, zle o nich rozprávať, obchádzať ich, tváriť sa, že neexistujú, môžem ich nenávidieť, nechcieť im odpustiť, môžem sa nad nich povyšovať, môžem ich vnímať ako otravných ľudí, ktorých musím jednoducho znášať, alebo ako niekoho, kto mi "nedovolí" byť šťastným, kto je vinný za to, že ja sa nemám dobre. A pri tomto všetkom to budem práve ja, ktorý si "otravuje" svoj vlastný život neláskou a sebectvom.
Alebo môžem jednoducho prijať, že každý z nás tu jednoducho je a že spolu kráčame jeden vedľa druhého. A že aj ten druhý má svoje túžby a sny a chce byť šťastný, a že aj ten druhý prežíva ťažkosti, s ktorými musí bojovať. Že aj ten druhý si nesie v sebe svoju minulosť, ktorú ja nepoznám. A že aj ja môžem byť ten, ktorý druhému spôsobuje utrpenie. A že aj odo mňa závisí, či ten druhý je šťastný. Že si môžeme byť v živote navzájom oporou, že môžeme pomôcť tým druhým, aby dokázali objavovať krásu svojho života. Nepoukazovať na to, akí sú zlí, ale pomôcť im stávať sa lepšími ľuďmi...
Mám iba jeden život. Ale potom pokračuje večnosť. A ako hovorieval kardinál Špidlík: „Věčnost vytvářejí vztahy, které nekončí.“ Vzťahy, ktoré žijem - vzťah k samému sebe, k druhým, k Bohu. Ja sa môžem rozhodnúť, ako budem žiť moje vzťahy. JA. A jediná vec, ktorá pretrvá, je láska. „Všechno, co žijeme s láskou, přechází s Kristem do vzkříšení.“ Láska nikdy nezanikne. (1 Kor 13,8)
Mám iba jeden život a rozhodnutie v mojich rukách...
(A možno niekto z vás na večnosť neverí. O to viac je pozvaný prežiť tento život naplno a s láskou :) )
