Všetko sa to začalo v pondelok poobede na Luniku IX, kde sa postupne zhromaždili všetci zainteresovaní. Všetko to tam žilo týmto odchodom dievčat na tábor. Musím sa priznať, že ja som to príliš nevládala prežívať, keďže som celú predchádzajúcu noc cestovala z Čiech domov, prišla domov ráno a už napoludnie som opäť sedela vo vlaku, ledva vnímajúc svet :) Tak sme ešte pobrali z Lunikovskej školy všetky potrebné veci, napr. kuchynské náčinie, spoločenské hry, klávesy, lieky... nabalili to do troch áut, posadali do nich a vydali sa na cestu. A asi po necelej hodinke a niekoľkých nútených prestávkach spôsobených nevoľnosťou sme dorazili na miesto činu - na chatu na Dubníku. Spolu nás bolo trinásť - pán farár Červeň, sestra Bernardína, ktorá na Luniku IX vyučuje angličtinu, ja a desať dievčat - Denisa, Ika, Simona, Sofia, Žaneta, Slávka, Brigita, Tonka, Marika a najmladšia Paťka.
Hneď po príchode sa dievčatá usilovne pustili do upratovania chaty, aby sme mohli tieto dni prežiť v príjemnom a čistom prostredí. Potom sme si povybaľovali veci a keďže už bol večer, tak sme sa najskôr zišli v spoločnej miestosti, aby sme si dohodli pravidlá. Dievčatá boli rozdelené do štyroch skupín, pričom každý deň mala mať jedna skupina službu v kuchyni a jeden deň upratovať chatu. To znamenalo pre každú skupinku dva dni práce a dva dni veget :) V utorok ráno sme spustili jednu celotáborovú hru - nalepili sme na jednu skriňu papiere s menami všetkých prítomných a ostatní mali počas tábora napísať tým ostatným niečo pekné, čím ich za tento čas potešili, povzbudili, alebo čo sa im na nich páči. Tak si potom v sobotu každý pre seba odniesol pekné vysvedčenie.
Čo sa týkalo programu jednotlivých dní, budíček bol individuálny, a raňajkovalo sa, keď už všetci boli hore - to znamená vždy okolo deviatej - pol desiatej. Počas dňa prebiehali rôzne aktivity - súťaže, ktoré sme spolu so sestričkou pripravili, hra na gitare a spev, karty, človeče, nehnevaj sa, domino... Pán farár organizoval pravidelné vychádzky - podľa toho, ako to počasie dovoľovalo. Každý večer sme slávili sväté omše, ktoré boli občas rušné, ale veľmi sa mi páčil spev rómskych piesní. Vlastne počas celého nášho pobytu sa chatou ozýval spev a hra, zvlášť super speváčky a klaviristky Iky, ktorá hrávala aj na svätých omšiach. Ja som sa za tých pár dní naučila trochu po rómsky, podľa dievčat som už profesionál :) hoci to nie je pravda, ale boli hrdé na svoj výkon učiteliek :) Zvlášť Žanetka, Slávka a Tonka, Sofia... No a po každom dni nasledovalo večer premietanie filmu či rozprávky na provizórne filmové plátno, ktoré pozostávalo z dvoch plachiet, z toho bola jedna ružová, ale to vôbec nerušilo.
Vo štvrtok sme prišli o štyri dievčatá, Marika a Slávka museli ísť domov, lebo cestovali na prázdniny, a najmladším Paťke a Tonke bolo smutno za rodičmi, lebo boli takto prvýkrát preč z domu. A tak sa náš kruh trochu zmenšil. V piatok sme boli na výlet v opálových baniach. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť, najmä poznanie, čoho všetkého je človek schopný, keď dokáže vykopať takéto nekonečné chodby v podzemí, v úplnej tme a chlade. Tak som sa aj celkom potešila, keď sme už boli odtiaľ vonku, lebo ja dlhé úzke chodby, a navyše tmavé a kdesi hlboko pod zemou veľmi nemusím :) Večer sme mali ešte opekačku, hoci pre nepriaznivé počasie len takú kvázi opekačku v chate, keď si dievčatá opekali špekačky v kozube :) No potom o polnoci už nasledovala skúška odvahy, na ktorú sa podujali všetky dievčatá, len jedna to akosi nestihla.
V sobotu sme všetko pekne poupratovali, pobalili sa a pobrali sa domov. Musím sa priznať, že to bol pre mňa veľmi zaujímavý zážitok. Tieto dievčatá a myslím, že aj všetci Rómovia sú veľmi temperamentní a emocionálne založení ľudia, čo som vnímala aj na tomto pobyte. Dievčatá sa dokázali veľmi radovať, keď ich čosi potešilo, no v momente sa dokázali nahnevať či uraziť pre úplnú maličkosť (to sa ale našťastie nestávalo až tak často :) ), dokázali plakať, keď odchádzali ich kamarátky, dokázali vyjadriť svoju náklonnosť k vám. Jednoducho, to čo cítia, si nenechávajú pre seba, ale to naplno prežívajú. Vyjadria to tu a teraz, čo by mohlo byť pre nás aj na také menšie zamyslenie :) Takže asi tak :) Som vďačná za to, že som sa tohto tábora mohla zúčastniť, a tak aspoň trochu nahliadnuť do života týchto rómskych dievčat - a neľutujem ;) Tu naozaj vidieť, že hoci práca, ktorú robí pán farár Červeň, je skutočne mravenčia, predsa stojí za to. Držím všetkým na Luniku IX palce!
