PRE TÝCH, KTORÍ NECHODIA DO KOSTOLA KVÔLI TÝM, ČO DO KOSTOLA CHODIA
Myslím si, že do tejto skupiny patrí oveľa viac ľudí ako do tej prvej. Možno sa mýlim, ale hodnotím to len na základe toho, aké prázdne sú v dnešnej dobe naše kostoly. Takže, čo by som asi povedala vám, milí priatelia, patriaci do tejto skupiny?
V prvom rade asi to, že je mi veľmi ľúto, že ste sa – ako tvrdíte – práve kvôli našim zlyhaniam (myslím tým nás, ktorí do kostola chodíme) dobrovoľne vzdali života s Bohom, ktorý je vlastne tou najdôležitejšou skutočnosťou, o ktorú tu v podstate ide. Možno si poviete, že vy ste sa nevzdali Boha, ale Cirkvi, lenže Cirkev je mystické telo Kristovo a práve ona nám ponúka aj to najintímnejšie stretnutie sa človeka so živým Bohom skrze Eucharistiu, skutočné telo a krv Ježiša Krista. To, čo nazývate chodením do kostola a čo sa vám zdá mnohokrát nudne a bezvýznamne stráveným časom, je v skutočnosti najosobnejším stretnutím s Bohom.
V skutočnosti si však myslím, že príčina vášho „nechodenia do kostola“ spočíva niekde úplne inde. Ide o to, že ak do kostola nechodíte kvôli ľuďom, farárovi, či Cirkvi ako takej, tak ste v skutočnosti ešte neuverili a nezažili skutočnú prítomnosť Boha vo svojom srdci. Pretože čo pre kresťana znamená veriť? To, že sme pokrstení a krstom začlenení do katolíckej Cirkvi, ešte neznamená, že sme veriaci. Taktiež to, že veríme v existenciu Boha, ešte neznamená, že už sme skutočne veriaci. Pretože viera znamená pre kresťanov omnoho viac. Uveriť musí každý človek sám vo svojom vnútri, sám sa musí rozhodnúť pre Boha, pre osobného Boha, je to slobodný akt rozhodnutia každého z nás. Viera – to nie je len abstraktný pojem, ktorý nemá žiaden dopad na náš osobný život. „Viera je predovšetkým osobným primknutím sa človeka k Bohu; súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil.“ (KKC 150) Viera je slobodná odpoveď človeka Bohu na jeho iniciatívu. Je to zároveň Boží dar, ktorý môže získať každý z nás, kto má o to skutočný záujem, a kto o to prosí. Kto sa vo svojom srdci raz skutočne rozhodol pre Boha, ten bude všetko svoje úsilie venovať predovšetkým Jemu, postaví Ho na prvé miesto vo svojom živote a všetko ostatné Mu podriadi. Boh nám dáva osobitné milosti zvlášť cez sviatosti, ktoré ustanovil Ježiš. A najviac milostí prijímame práve v Eucharistii, ktorá je vyvrcholením celej svätej omše. A práve kostoly a chrámy sú miesta vyhradené na slávenie Eucharistie. Preto tam chodíme.
Kto skutočne uverí v Boha a prijme Ho do svojho srdca, ten sa už nebude pohoršovať nad chybami tých druhých. To neznamená, že zatvárame oči nad všetkým zlom, ktoré sa deje aj v rámci Cirkvi, že to ignorujeme a neberieme to na vedomie. Sme si toho plne vedomí. Avšak človeka, ktorý sa rozhodne pre Boha, nemôže už nič od Neho odlúčiť. Ani farár, ktorý vôbec nejde príkladom, ani pravidelní návštevníci kostola, ktorí stále znova pohoršujú tých druhých, ani nič iné... Tak to hovorí aj sv. Pavol vo svojom Liste Rimanom. Ten, kto svoj život odovzdá Bohu, sa už nepozerá na chyby druhých, ale uvedomí si svoje vlastné nedostatky. A pretože sa chce Bohu viac zapáčiť, pracuje usilovne na ich odstránení. A čo viac, sám nedovolí, aby ho niečo odlúčilo od Boha.
Ak zažijete skutočné šťastie a radosť zo života s Bohom, neverím tomu, že sa ho budete chcieť takto dobrovoľne a ľahkovážne vzdať. Mnohí nechodia do kostola práve preto, že by sa museli vzdať svojho „pohodlia“ a „svetského života“, že by museli na sebe popracovať. Tu si treba dať ale pozor, pretože tak, ako existuje Boh, tak existuje aj Zlý. Diabol nechce, aby ľudia slúžili Bohu, a usilovne pracuje na tom, aby nás držal od Boha čo najďalej. Nechce totiž, aby ste boli skutočne šťastní. A tak zatieňuje tú najdôležitejšiu skutočnosť – samotného Boha – rôznymi spôsobmi. Napríklad sa snaží otupiť svedomie ľudí tým, že v nich povzbudzuje vlastnú pýchu a márnivosť, predhadzuje im pred oči chyby a zlyhania tých druhých a zakrýva ich vlastné. A tak si mnohí pomyslíte: „Vieš čo, Pane Bože, ja v Teba verím, ale nechcem od Teba absolútne nič, lebo vieš, ja som taký skvelý a ani do kostola nechodím, a tí, čo tam chodia, tak len pohoršujú, tak tam za Tebou chodiť nebudem. Sorry.“ Ak si to vôbec pomyslíte. Ak si na Boha vôbec ešte spomeniete.
Neberte to ako výčitku. Skôr som chcela len poukázať na to, ako to vnímam. Neodsudzujte ľudí kvôli tomu, že chodia do kostola, a že občas alebo aj častejšie zlyhajú. Tak ako ani tí, čo chodia do kostola, nemajú právo odsudzovať vás, ktorí do kostola nechodíte. Je to naša slobodná voľba a vaša slobodná voľba. Vy padáte a zlyhávate, aj my padáme a zlyhávame. Sme v prvom rade ľudia. A hlavne na to netreba zabúdať.
